Nový deň a čakajú nás nové projekty. Ráno je ešte chladno ale dnes by nám malo konečne zasvietiť slniečko. Budeme ho potrebovať, pretože jeden z projektov
vyslovene potrebuje slnko. Ale k tomu sa dostaneme. Dnešok bude výnimočný aj preto, že deti dnes nejdú domov. Večer si budeme opekať a potom, keď už budeme úplne umajstrovaní, prespíme v stanoch na záhrade. Plán je jasný. Uvidíme, čo z toho vyjde.
Pred tým, než sa pustíme do niečoho nového, musíme si trochu zväčšiť životný priestor. Stoličky z prvého dňa už splnili svoj účel a tak ich treba rozobrať. Zabzučia vŕtačky a po stoličkách za chvíľu nezostane ani pamiatka. Ešte že som v pondelok čo to pofotil. Inak by nám asi nikto neveril ;-)
Vozidlá ešte poslúžia. Musíme ísť predsa Dušanovi robiť spoločnosť pri slávnostnom výjazde jeho choppru. Možno dnes? Uvidíme, ako to Dušanovi pôjde. Zatiaľ si však predstavíme nový projekt.
"OK, Rasťo. Čo to teda bude? Bude to mať niečo spoločné s tou veľkou OSB doskou opretou o strom?"
Presne tak. Poznáte takú tú hru do ruky – labyrint, v ňom je guľôčka a tú guľôčku máte dostať z jedného miesta na druhé? Čo keby sme vyrobili niečo podobné, ale veľké ako táto OSB doska (2mx1,25m)? Ako by sme to mohli naklápať? Aké by tam mohli byť prekážky? V krátkom brainstormingu padali rôzne zaujímavé návrhy, ...
Tých mladších rozprávanie bezpochyby zaujalo ;-) Očividne sú viac zástancami hrdinských činov než dlhých rečí. Poďme teda niečo robiť. A nebude to len tak hocičo!
Tento projekt bude vyžadovať množstvo rezania a na to je vhodná skracovacia takzvaná „pokosová“ píla. Naučíme sa ju teda bezpečne používať. Nič, čo by sedemročné deti nezvládli.
Ochranné rukavice, okuliare a môžeme ísť na to. Ľavá ruka za svorku, pravá ruka na rukoväť. Postupne si každý vyskúša odrezať svoj prvý rez.
Najprv bolo treba vymyslieť spôsob naklápania dosky. Deti sa rozhodli, že platňa bude v strede niečím podložená a naklápať ju budú tým, že sa štyria postavia na rohy a budú prenášať váhu z nohy na nohu.
Chvíľu nám trvalo dohodnúť sa, na čom budú deti stáť. Bude lepšie vytvoriť v rohoch trojuholníkové ostrovčeky, alebo vyvýšený rám po celom obvode? Nakoniec padla voľba na pochôdzny obvodový rám.
Kým jedni merali, druhí rezali a oskar s Dominikom cítili potrebu obrusovať ostré hrany.
Práca na labyrinte sa rozbehla, ale konečne vykuklo slniečko a tak sme sa paralelne pustili do druhého dnešného projektu – výroby tričiek s použitím svetlocitlivej farby Lumi InkoDye. O čo ide paradoxne najlepšie vysvetľuje video ich konkurencie. Dievčatá spolu s Janou sa zavreli do prítmia dielne a začali experimentovať a chvíľu doniesli na slnko vyvolať prvé pokusné tričko. Ako bude vyzerať, keď odstránime negatív?
Kým Pavla, Ema a Jana získa akú takú prax s výrobou tričiek, chalani pokračujú robiť na labyrinte. Obvodový rám a prvé cestičky sú hotové. Pokosová píla sa ukázala byť veľmi účinný pomocník.
Odrezaný kus treba položiť na miesto, obkresliť, z vrchu navŕtať dierky ...
...a zospodu priskrutkovať.
Dievčatá v „tmavej komore“ postupne získavajú prax, ako narábať s farbou a negatívmi. Dušanov otec Dodo je grafický dizajnér a tak nám pomohol vyrobiť pár negatívnych obrázkov, ktoré sme na laserovke vytlačili na priesvitné fólie. Laserova tlačiareň sa ukázala byť nie príliš vhodná, pretože čierna nebola dostatočne čierna – príliš presvitala. Fólie sme preto zdvojovali. Pavla s Emou pomáhajú postupne chalanom vybrať si obrázok a farbu, naniesť farbu, priložiť negatív na tričko a zakryť sklom. Tričko potom môže ísť na 15 minút na slnko, kde sa svetlocitlivá kvapalina zmení na farbu.
To Dušan, jemu sa práca darí. Dorobil si volant a vymyslel aj spôsob brzdenia. Posledné, čo treba vymyslieť sú blatníky. Niežeby na ceste bolo blato, ale vodič bude sedieť v blízkosti točiacich sa kolies a preto treba pamätať na ochranu. Na Dušanovi čoraz viac vidno spokojnosť. Už vidí svetlo na konci tunela a so svojím chopprom sa vyslovene láska.
Medzitým ďalej experimentujeme s tričkami. Deti si zobrali rôzne nástroje a zaujímavé súčiastky, ktoré našli v predošlých dňoch pri rozoberaní elektroniky a rôzne si ich poukladali na tričká natreté farbou Inkodye. Je však už dosť neskoro a slnko vrhá dlhé tiene a cez vrstvu skla sa dostáva aj pod nástroje.
Do vnútra trička dávajú dievčatá kartón. Ten sa však pôsobením vlhkosti krúti a negatív tým pádom tesne neprilieha na tričko. Pod fóliou a lepiacou páskou, ktorou si deti uchytili niektoré predmety, sa navyše zráža vlhkosť a čiastočne bráni prenikaniu slnečných lúčov. To som teda zvedavý, čo z toho bude.
Tričká, netričká, Dušan pokračuje pracovať na choppri. Kryty kolies spĺňajú aj náročné estetické požiadavky. Brzdy odskúšané a prehlásené za funkčné. Vodič bude mať nohy na pedáloch a v prípade potreby zatlačí pätou pedál k zemi. Ešte treba trochu obrúsiť drsný povrch nehobľovanej stredovej dosky a bude to hotovo! Ale s panenskou jazdou budeme musieť všetci vydržať až do zajtra, pretože ...
... pomaly zapadá slnko a my si musíme postaviť stany, aby sme mali večer kde hlavu zložiť. Navyše stavenie stanov je veľká zábava. Nie že by to Oskar s Davidom a Tomim nezvládli sami, ale Pavla s Emou chalanom rady pomôžu.
Na vrch dáme ešte maskovanie, aby nás neobjavili nepriateľské vojská, divý pes dingo alebo susedova koza.
Zapadajúce slnko sfarbuje záhradu do zlatova, a vyslovene láka spraviť pár portrétov.
Kým sa Maťko dobre zabáva ...
... Adam sa snaží dostať vyťahanú gumičku späť do tyčky.
Dominik si užíva pohody na konári orechu ...
kým Oskar rozvíja svoje fantazijné predstavy na hojdačke,
a David mu kontruje filozofickým pojednaním o dôležitosti zaistenia stanu kolíkmi.
Stany stoja, slnko zapadlo a tak je čas ísť opekať. Tomi: „Hmm, kto vie, či sa mi ujde špekáčik.“ David: „To som si ale spravil dlhý ražeň! A dám si tam slaninu, cibuľu, rajčinu, slaninu, cibuľu rajčinu ... od špičky, až po ruku.“ Pavla: „Čóó? Každý máme len päť kusov slaninky“ Ema: „Keby ste chceli vedieť, takto si strúhajú ražne dámy.“
Nôž je jeden z najuniverzálnejších nástrojov. Je dobré sa s nim skamarátiť už v rannom veku. Pravidlo je jednoduché: keď strúhate, vždy smerom od tela a dávať pozor, aby pred vami nikto nebol.
Dušan sa už chystá na opekanie vegetariánskych špecialít – tofu syr, zeleninka, slaninka, mňam, mňam, mňam.
Oheň sa nám fajn rozhorel. Myslím, že Maťko si naschvál vybral takú hrubú palicu, aby si do sýtosti postrúhal.
Vôňa pikniku pritiahla aj nášho deda a jeho verného kamaráta Bojara.
Už sa to pečie, už sa to smaží, už sa prsty oblizujú.
„Rasťo a budeme zas robiť maľovanie svetlom? Ja som si doniesol aj laser!“ Deti mali ešte v pamäti naše svetelné experimenty z predchádzajúcich rokov a tak tomu nebolo vyhnutia. Ideme maľovať svetlom. Fotoaparát na statív, čas uzávierky nastaviť na 10 sekúnd a môžeme ísť na to.
Zelené laserové ukazovadlo vytvára na tráve pekné efekty.
Z Dominika je razom anjel so svätožiarou ...
a hneď zas čert. Alebo mu to z mozgu vytryskávajú dobré nápady? Teraz si nie som istý ;-)
Múmie zabalzamované do pol tela. Len tá napravo sa zdá byť ešte trochu živá. Schováš tu ruku späť do obväzov!
Takto nejako by nás videl Predátor (pre tých neskôr narodených – mimozemšťan z filmu s Arnoldom Swarzeneggerom).
Zátišie s orechom, sieťou a laserovým ukazovadlom.
Ale to je už naozaj tma. Ešte sa pokocháme hviezdami nad hlavou zalezieme do spacákov a dobrú noc.
Zajtra nás čaká posledný deň. Máme dokončiť megalabyrint, vypraviť Dušanov chopper na prvý výjazd a zistiť, ako dopadli naše tričká. Jana ich dala všetky do pračky a nikto z nás ich ešte nevidel. Dobrú noc. A zajtra ma príliš skoro nebuďte.
Rasťo Geschwandtner