(Pri písaní dnešného blogu sa k Rasťovi pripojila so svojim komentárom aj Pavla s Emkou. Ich komentár je šikmým písmom.)

Ráno som mal ešte na polovicu zalepené oči a rozjedené raňajky, keď pred trištvrte na osem prišli prvé deti. Na dnes sme mali pripravený super plán. Mali sme naplánovanú novú aktivitu, ale deti sa hneď po príchode chytili vŕtačiek a začali vylepšovať a prerábať včerajšie stoličky. Pustili sa do toho s takou vervou, že mi bolo jasné, že včera nadobudnutej zručnosti sa ešte nenabažili. OK, zmena plánu. Prechádzame na plán B. Budeme teda skrutkovať.

Skupinka Kvamňaukirikičanov ostala po tsunami uviaznutá na malom ostrove. Zúfalo potrebujú pomoc. Jednou možnosťou je vyrobiť nejaký katapult, ktorým by sa im tam dalo dopraviť jedlo. Deti sa ale nakoniec rozhodli pre druhú možnosť – postaviť most. Je to predsalen trvalé riešenie. Katapult by vyriešil situáciu len na krátko. Neostáva nič iné, iba s nimi súhlasiť.

Po krátkom rozprávaní o princípe uzatvoreného trojuholníka na mostových a žeriavných konštrukciách sa deti dali do rozoberania svojich milovaných stoličiek. Na most predsalen budeme potrebovať veľa materiálu. Jedna skupina išla obhliadnuť miesto katastrofy (dolný koniec záhrady) a zistiť, kde sa dá postaviť most. Zistili, že more je najužšie medzi poslednou vyvýšenou terasou a spodným konárom na neďalekom orechu. Potrebujeme preklenúť štyri metre.

Vymýšľame, skladáme, bude to vôbec fungovať?
Ok, toto sú štyri metre. Emka s Pavlou postupne prišli na to, ako prekladať  preglejkové pláty, aby vznikla trojuholníková konštrukcia, o ktorej hovoril Rasťo.

Všetci sa s vervou pustili do rozoberania. O pol hodinu boli všetky baterky na vŕtačkách vybité a z našej včerajšej celodennej práce ostali iba trosky.

Matúš a Mišo sa nevedeli rozlúčiť zo svojimi stoličkami.

Nerušiť! Tu sa tvrdo pracuje. Pavla, Juri a Majo pracujú ako na bežiacom páse!
Všetok získaný materiál treba uložiť späť na palety.

Ideme zmerať, či je dobrá dĺžka.
Merali si to síce pred tým metrom, ale deti cítili potrebu presvedčiť sa, či nám ten most dočiahne. „Dva krát meraj a raz rež“ – to v prípade mosta platí zrejme dvojnásobne.

Stačí, nestačí? Ale áno, stačí.

No, zatiaľ to nevyzerá, že by z tohto ohybného hada mohol byť niekedy pevný most.

Uf, to je ale dĺžka!

A teraz to ešte všetko pospájať!
Majo s Pavlou si nasadili ochranné okuliare. Niežeby ich potrebovali, ale vyzerá to cool :-). Juraj sa k nim o malú chvíľu pripojí.

„Už len pár skrutiek!“ zvolala Ema.
Ema s Matúšom z dvoch pripravených dlhých "hadov", ktoré im pripravil zvyšok tímu, vymerali geometriu prvej bočnice a celú ju zmontovali.

Toto je náš plán.  A, čo to vlastne znamená?
Na rozdiel od včera, kedy sme sa nechali viesť čisto momentálnou inšpiráciou, dnes máme "plán".

Po tvrdej práci je vhodný oddych. Ale toto normy oddychu moc nespĺňa. Do obeda zostáve ešte polhodina a väčšina bateriek do vŕtačiek je už vybitá. Deti toho už aj tak mali dosť. Spraví to predobedná siesta v sieti a na domčeku.  

Matúš má stále veľa energie.
Neskôr cez obed sme odhalili jeho tajomstvo - Matúš jazdí na polievku. Tri porcie, spolu 8 naberačiek, toľko si nedal ani náš dedo.

ÁÁÁ hop! Aj takto sa dá zliezť.

„Odtadiaľto vidím celý svet!“
Miško nevynechá jedinú príležitosť vyšplhať sa na strom. Našťastie, náš orech je na  šplhanie ako stvorený.

Len sa nepusti, Miško!

Konštrukcia mosta je už skoro hotová.
Po obede sa vraciame hneď späť k nášmu rozrobenému mostu. Aj deti aj naše vŕtačky sú znovu plné energie.

„Aj tu to prišróbuj Matúš.“ radí Majo.

Tímová práca sa vypláca.
Včera to bolo o objavovaní a individuálnom získavaní zručností a dnes je to o tímovej práci. Zažili sme oveľa viac dohadovania, vyjednávania a objavilo sa aj zopár konfliktovt (obzvlášť ak dvaja chceli robiť to isté), ale tím sa nakoniec vždy dohodol, kto spraví ktorú časť. Most sa jednoducho bez spolupráce spraviť nedá.

Húsenica už lezie.
Tomáško preveruje kvalitu vyhotovenia z vnútra.

Drží to!
Všetko vyhovelo, takže môžeme spraviť prvú zaťažkávaciu skúšku. Jeden koniec mosta sme vyložili na náš pracovný stôl. Ešte zábradlie a bude to dobré.

„Kam mám pripevniť to zábradlie?“ pýta sa Pavla.

V stiesnenom priestore Ema s ťažkostami pripevňuje zábradlie.
Mne sa to zdá skôr ako párty pod mostom.

„Ha ha, mám to!“

„Aj ja chcem fotku!“ z poza Emy kričí Juri.

Ide mi to!

(Pavla s Emou už museli ísť spať, takže to dopíšem sám.)
Bezpečnosť je prvoradá. Matúš vymyslel zábradlie aj spôsob jeho uchytenia. Ostatným už len ukázal, aké stĺpiky majú vyrobiť. Ešte lano, a bude to hotovo.

Teraz ešte treba veľkorozmerný náklad preniesť z dvora na dolný koniec záhrady. Bojová úloha - nepošľapať fazuľu popri úzkom chodníku. 

Nie je to ľahké, ale sedem detí si dokáže poradiť aj s prevozom mosta.

Na zdarný priebeh operácie dohliada aj kŕdeľ husí. 

Ešte dostať most na správne miesto na orechu. Pomôže improvizovaná kladka a skupina vzpieračov. Zatiaľ čo kladkári Ema a Matúš držia most v zdvihnutej polohe, Jana asistuje na strome.

A je to tam! Podarilo sa. Prvý odvážny Kvamňaukirikičan skúša prejsť po moste do bezpečia. Zatiaľ len kolenačky.

Teraz už len šup zo stromu dole a bude v bezpečí.

O chvíľu sú už na moste celé zástupy Kvamňaukirikičanov a prichádzajú stále ďalší a ďalší. Alebo že by to boli stále tí istí?

Miško sa pripravuje na skok zo stromu do vytúženého bezpečia.

Hop a podarilo sa!

Zástup Kvamňaukirikičanov akoby nemal konca. Človek sa až čuduje, koľko sa ich na taký malý ostrov zmestilo.

Zachránení dostane napiť a hneď sa niekam ponáhľa. Žeby znovu sa nechať zachrániť?

Posledným zachráneným bol aj pes jednej domorodkyne. Most ešte prešiel, aj keď  so značnou nedôverou, ale celé to skákanie zo stromu po lane sa mu vôbec nepozdávalo.

Pre záverom dňa ešte pár spoločných fotiek.

Šťastná skupina zachránených (okrem Tomiho, ktorý dnes musel odísť domov o trochu skôr).

A tu sú ich unavení zachráncovia (okrem Tomiho, ktorý dnes musel odísť domov o trochu skôr).

Vidíme sa zase zajtra.