S radosťou oznamujem, že sme absolvovali včerajšie stanovanie a dnešným dňom sme zakončili tohtoročnú školu majstrovania. Všetci majstri prežili a dnes už sú opäť doma vo svojich posteliach. S blogom sme však pár dní pozadu, takže vám ešte dlžím report za posledné tri dni. Absolvovali sme ich bez Daniela, ktorý, bohužiaľ, ochorel. Poďme  teda na to.

Desiaty deň Školy majstrovania sme začali riadne z ostra. Adamko prišiel ráno s úplne novou šikovnou aku-vŕtačkou, ktorú mu kúpil tatino. Bolo ju teda treba riadne otestovať. Pustil sa do rozoberania svojej stoličky, o chvíľu už rozoberali všetci. Výborne – budeme mať aspoň materiál na ďalšie projekty.

Pre Tete bol aj proces rozoberania procesom objavovania. Pri demontáži operadla objavila nový spôsob, ako vyrobiť otočný mechanizmus so západkou.

Na pracovisku sme mali aj sekuriťáka, ale ani ten nezabránil vzniku pracovného úrazu. Maťko vyskrutkovával skrutku z dreva a buď sa do toho riadne oprel, alebo bolo drevo obzvlášť husté, pretože pri vyskrutkovani sa skrutka trením tak zohriala, že sa Maťko o ňu popálil.

Malý pľuzgier na ukázováku bol síce bolestivý, ale našťastie nebol smrteľný. Vyriešilo to malé množstvo Pantenolu. Maťko si chvíľu posedel na lavici náhradníkov, ale o chvíľu bol už späť v hre.

Dievčatá zatiaľ rozoberali svoje trojkreslo. Vŕtačky mali prepnuté na turbo. Nebolo okolo nich radno chodiť, pretože skrutky len tak odfrkovali na všetky strany. Našťastie znovu pomohol náš osvedčený detektor kovov a všetky skrutky sa nakoniec dostali do improvizovanej krabičky z časti operadla.

Takto vyzerá instantné trojkreslo, prosím pekne. Iba zalejete horúcou vodou, pustíte na to tri baby a kreslo je hotové. Detailnejší recept nájdete v Dni 7.

Keď boli kúsky preglejky a drevené bloky (alias “trosky z lode”) späť na palete, nastal čas na nový projekt. Vlna k nám doplavila záhadnú oranžovú drevotrieskovú dosku (dvierka zo skrinky, ktoré som deň pred začatím Školy majstrovania našiel odložené pri kontajneroch) a ešte záhadnejšie závitové tyče. Najprv sme mysleli, že budeme na oranžovom pozadí natáčať nový diel Star Wars – Majster Jedi a oranžová žiara. Vedľa Majstra Dana už bol prichystaný aj materiál na kozmickú loď (veľkú čiernu) a stíhačku (malú zelenú),…

ale nakoniec sa z toho vykľul úplne iný projekt. Ideme vyrobiť stolný futbal. Máme predsa super oranžovú dosku a tyče. Zvyšok nebude problém vyrobiť. Terezka, hľadí na prvý nákres od Tete. “Nemalo by tých hráčov byť jedenásť?” Terezka by o tom mala niečo vedieť, pretože hráva súťažne futbal.

Od jedného z rodičov máme aj vhodný materiál na bočnice (ešte raz díky Peťo). Tyče by mohli ísť nejako takto a na zvyšok by sme si mohli vystačiť s materiálom z čerstvo rozobraných stoličiek. Master Jedi Dano nám láskavo prepožičal na chvíľu svoj meč. Inak výborný nápad, ako spraviť rúčku. Škoda, že nemáme toľko matíc.

OK. Máme plán. Pôvodne sme zamýšľali dať na jednu tyč hráčov z oboch tímov a rúčky na obidve strany tyče, ale tento návrh neprešiel. Terezka, my vieme, že ich nie je jedenásť, ale povedzme, že dvaja hráči dostali červené karty za nešportové správanie.

Prvá vec, ktorú musíme vymyslieť je, akí dlhí a v akých rozostupoch by mali byť panáčikovia. Teda, pardón, futbalisti. Pavla nakreslila jednoduchú schému a Tete sa pustila do komplikovaných matematických výpočtov.

Adamko s Maťkom integrály a derivácie zatiaľ nebrali, tak sa radšej podujali vyrobiť bránky. Všimnite si tú parádnu fungl novú vŕtačku (tá bordová). Adamko ju nepúšťa z ruky, ani keď vŕta s druhou vŕtačkou. Ani ja by som nepúšťal.

Toto však už nie je ako priskrutkovať preglejku. Do hrubého dreva treba najprv predvŕtať diery. Ešte že je nablízku Danko.

Čas obeda a po ňom krátka siesta. Nenechajte sa pomýliť, to nespím – len intenzívne rozmyšľam, z čoho vyrobíme futbalistov. (Viem si predstaviť, že by túto otázku mohol niekto položiť.) Kým ja rozmýšľam, decká berú do rúk môj fotoaparát a idú sa baviť na dvor a na záhradu. Nasledovných pár fotiek odfotila Pavla a Tete.

Keď sa dielo darí, to je potom radosť žiť. Tete sa očividne niečo podarilo aj na kadibúdke ;-)

Aj keď na to nevyzerá, Tete je veľký jedák. Obed jej zrejme nestačil, a tak si na záhrade v beduinskom stane opiekla na ohni ako dezert plyšovú sovu. Nezabudni povypľúvať pierka, Tete.

Koniec siesty. Danko zrejme nie je nablízku, a tak Maťko neváha a vyvŕta si diery sám aj ťažkou vŕtačkou. Po pár dňoch tréningu mu už ani ťažšia vŕtačka a nepohodlná poloha nerobí problém.

Toto doma nikdy nerobte. Vážne! Všimnite si ten kábel. Vyberali sme vŕtačku zo stojana a keď som ju vložil späť, zabudol som vyviazať kábel tak, aby neprekážal. Pri testovacom vŕtaní dier do futbalistov sa nič zvláštne neudialo, ale neskôr ten deň, pri mojom neopatrnom rozširovaní diery v diele, ktorý som držal v ruke (ďalšia chyba!) sa mi kábel zachytil, omotal okolo hlavičky a roztrhol. Aj preto u detí vždy trvám na tom, aby čokoľvek, čo režú, alebo vŕtajú, mali vždy pevne upnuté.

Napríklad tak, ako to predvádza Tete.

Bočnice sú z príliš masívneho dreva a navyše na koncoch potrebujeme rovné rezy, preto som sa rozhodol, že ich odrežem ja, kotúčovou pílou. Tete stále počíta.

Keďže sme nemali dosť Barbín, rozhodli sme sa vyrobiť futbalistov z lieskových palíc. Bude to zápas storočia – FC Ošúpaní vs. FC Neošúpaní. Ale najprv im treba spraviť hlavy, aby nebehali len tak bezhlavo po ihrisku. Pásová brúska sa ukázala byť dobrým pomocníkom. Za tím Neošúpaných sú hlavnými brúsičmi hláv Pavla s Terezkou.

Adamko s Maťkom sa striedajú pri vŕtačke a s presnosťou na milimetre robia budúcim futbalistom diery na prestrčenie tyče. Pozor na ten nešťastný kábel! Aj keď v skutočnosti bol ďalej, než by sa z tejto fotky mohlo zdať, stále je to možný zdroj nebezpečenstva.

Tete sa konečne dopracovala na koniec flipčártu a má hotové všetky výpočty.

Riško sa podujal vyrobiť dresy všetkým v tíme Ošúpaných. Špeciálnym hoblíkom, tzv. lastovičkou šúpe kôru a odhaľuje tvrdé jadro tímu Ošúpaných.

Následne im aj obrúsi hlavy.

Okrem futbalistov budeme potrebovať aj rúčky na konce tyčí. Na tie sa tiež budú hodiť lieskové palice, ktoré sme si minulý týždeň priniesli z lesa.

Bočnice sú hotové. Stačí, aby do nich Terezka vyvŕtala otvory na skrutky a môžeme ich pripevniť k oranžovej doske.

Vyvŕtať diery do rúčok nie je vôbec jednoduché, ale Riško s Danom to v pohode zvládajú.

Adamko a Maťko už majú bránky hotové a tak im Jana navrhla, že si môžu chvíľu len tak, pre radosť, vyrezávať. Pri hlučných operáciach zásadne nosíme tlmiče zvuku. Že Maťko? Adamko nemusí, on si vyrezáva potichu ;-)

“Strúhaš Maťko, strúhaš?” “Strúham Adamko, strúham.”

Tímy sú pripravené na nabodnutie. Tyče sú rozmerané a označené a futbalisti sú zoradení a očíslovaní. Riško ešte kapitánom zaspieva futbalovú hymnu o môžeme ísť na to.

Futbalistov zafixujeme v presne naznačených polohách dvoma maticami … Aj jaj jááááj. Niekde sa stala chyba! Tento tím je očividne stavaný na širšie ihrisko. Tete zrejme zabudla v diferenciálnej rovnici zohľadniť pár faktov, ako napr. šírku panáčikov a fakt, že sa majú po stole posúvať. Nevadí, rozostupy upravíme a bude to v pohode.

Päť hodín. Už sú tu rodičia. Aspoň nám pomôžu pri zmontovaní bočníc.

Futbalová desiatka prvý krát pohromade! Vyzerá to dobre. Síce niektorí futbalisti majú o trošku dlhšie nohy a faulujú susedných hráčov, ale tí sa dajú trochu zo spodku zrezať. Na dorazy zboku sme dali namiesto pružín asi centimetrový krúžok z tepelnej izolácie na trubky. Funguje to skvele!

Vyskúšame ešte, ako sem dáme tú bránu. Pôjde to. Nejako to už uchytíme. Ale to až zajtra, pretože dnes je už čas ísť domov.

O derby sezóny FC Ošúpaní vs. FC Neošúpaní a o tom, ako k nám v noci prišli anjeli, sa dočítate v zajtrajšom blogu. Čakajú nás ešte dva dni a jedna noc plná majstrovania. Ostaňte dobre naladení.