Dnes máme pred sebou dlhý deň. Deti totiž nejdú o piatej domov, ako ostatné dni, ale zostávajú tu na opekačku a dobrodružné spanie v stanoch. Počasie nám praje, má byť teplá noc, tak snáď všetko dobre dopadne, … ale poďme pekne poporiadku.
Deti prišli ráno vychystané na prespanie a vaky so stanmi boli príliš lákavé na to, aby ich nechali nerozbalené. A čo by to bolo za majstrov, keby si nevedeli postaviť svoj vlastný stan.
“A táto tyčka kam ide?”
O chvíľu stálo na záhrade pod orechom celé stanové mestečko. Dokonca mestečko na mestečku – Miško s Matúšom si postavil stan na mravenisko.
Stany bolo hneď treba aj zabývať.
Ale potom sme sa už dostali k hlavnému projektu dňa. Naším cieľom bolo postaviť akékoľvek vozítko na kolesách, ktoré by nás bezpečne prepravilo od domu, dole miernym kopcom, až k lipe. Presúvadlá s troma a viacerými kolesami museli byť povinne vybavené brzdou.
Najprv sme začali rozoberať rôzne teoretické možnosti konštrukcie jednotlivých častí. Juri si pri tom zahral aj tieňové divadlo o nebezpečnom hadovi.
Každý prichádzal s nápadmi a predstavami, ako by to mohlo fungovať. Joj, keby sa to tak dalo vystrihúť a nasadnúť na to.
K ich nápadom som dokresloval praktické možnosti realizácie.
Tomáško váha, ale ani jedna z tradičných konštrukcií sa mu nepozdáva. Neskôr sa znovu prejaví jeho invenčné konštruktérske myslenie.
Od papiera sme sa dostali aj ku skutočným príkladom. Matúš doniesol auto s riadením podobným skutočnému autu. Táto konštrukcia však bola nateraz príliš komplikovaná.
Presunuli sme sa na povalu do nášho skladu a prezreli si všetok materiál, ktorý máme na projekt k dispozícii: “čokoľvek čo nájdete a čo vám dovolím zobrať”.
Od drevených hranolov, cez rôzne kolesá, preglejky rôznych hrúbok až po pánty…
Na dvore deti začali dávať napapier svoje predstavy, ako bude vyzerať ich vozítko. Ema s Pavlou prišli s grandióznou predstavou vozidla pre tri osoby, s pohonom na pedále, brzdovým systémom v strede podlahy a ďalšími vychytávkami.
Takto to bude celé vyzerať. Vymysleli si aj svoj nový brand. (Pozor vozidlá s označením EP budú onedlho v predaji!)
Matúš s Miškom rozmýšľajú, čo z toho o čom Rasťo hovoril, by sa v skutočnosti dalo použiť.
Ich dizajn sa drží viac pri zemi. V hlave toho však majú viac, než dokážu nakresliť. Trochu som im pomohol dať ich myšlienky na papier.
Tomáško v tom má jasno …
“Bude to mať štyri kolesá, volant a sedadlo. Čo je na tom také nepochopiteľné!”
Súčasťou špecifikácie je aj veľkosť kolies a chýbať samozrejme nesmie ani zrkadlo.
Majo s Jurim rozdebatovávajú detaily.
Zvažujú niekoľko alternatív a konštrukčných riešení. Šesťkolesové varianty neprešli prvým kolom výberu.
Nechal som si vysvetliť predstavu každého tímu, upozornil ich na úskalia nimi navrhovaného riešenia a mohli sme sa pustiť do práce. “Toto tu chytíš, takto to zatočíš a keď sa toto vysunie, tak tu toto zaskočí. Alebo nie?”
Pavla s Emou začali tým, čo už dobre poznali – výrobou sedadla, …
… Majo s Jurim začali obrusovaním hrán …
… a Matúš s Miškom sa nejako nevedeli pohnúť z miesta. Projekt sa ukázal byť príliš komplikovaný. Neskôr som si uvedomil, že deti síce mali skúsenosť zo spájania preglejky s drevenými blokmi, ale zatiaľ im chýbala schopnosť kombinovať aj iné druhy spojov, používať rôzne materiály, rôzne dĺžky skrutiek, vŕtať diery, … Boli sme teda s Janou nútení odložiť fotoaparát a viac pomáhať a vysvetlovať.
Nakoniec sa práce ako tak rozbehli, ale keďže každý tím potreboval asistenciu, postupovali sme len veľmi pomaly.
Dievčatá upustili od pedálov aj od sedadla pre vodiča a uspokojili sa s lavicou pre dve osoby. Brzda v strede podlahy im zabrala veľa času, ale boli na ňu patrične hrdé.
Tomáško sa nakoniec rozhodol použiť namiesto predných kolies riadidlá zo starej kolobežky. Dedo mu pomohol s uchytením kolies, ale zvyšok si vymyslel sám.
Ku koncu dňa sa nám podarilo dokončiť prvé vozidlo. Skúšobný jazdec so svojím servisným tímom idú prototyp vyskúšať na dráhu.
Prvá skúšobná jazda, zatiaľ bez povinných bŕzd, sa vydarila. Šťastný majiteľ, oslepený zapadajúcim slnkom (či žiarou reflektorov), si vychutnáva vietor vo vlasoch.
Rozrobené vozidlá sme uložili pod strechu, odprevadili sme Matúša, ktorý musel kvôli jeho zajtrajším pretekom odísť domov a išli si konečne opekať. Kým sa spraví pahreba, Pavla s Emou si čítajú noviny: “Čoó, v Číne si panda strčila labu do konzervy a nevie si ju vytiahnuť!”
Miško si kráti čas strúhaním kolíka na upírov. Človek nikdy nevie, kedy sa mu také niečo zíde, obzvlášť keď spíte sám v stane.
Špekáčky a slaninka sa už opeká nad ohňom a Miško pokračuje v strúhaní kolíka. Takmer rituálnymi pohybmi pripomínajúcimi držanie samurajské meča sa snaží, aby stružliny odlietavali priamo do ohňa. Myslím, že upíri majú dnes smolu.
S plnými bruchami je znovu čas na zábavu. Nepamätám si už, či to bola horiaca palica, alebo horiaci chleba na palici, každopádne však zanechal peknú farebnú stopu. Skvelý úvod k nášmu dnešnému nočnému projektu – maľovanie svetlom.
Fotoaparát som nasadil na statív, nastavil veľké clonové číslo a dlhý čas (10 sekund) a mohli sme začať experimentovať. Najprv iba tak váhavo, s jedným človekom pred fotoaparátom …
… s rôznymi svetlami a blikačkami.
Keď to deti videli, zrazu chcel každý zanechať svoju stopu.
Skúšali sme rôzne svetlá a rôzne dráhy. Deti zakaždým okamžite leteli k fotoaparátu pozrieť sa, čo vytvorili.
Osvetlovali sme si tváre a vyrábali duchov.
Neskôr sme sa dostali k sofistikovanejším vzorom a spôsobom svietenia. Laserové ukazovátko sa ukázalo byť obzvlášť efektné.
Skúšali sme svetlom vymaľovať aj našu zviazanú haciendu.
“Kto mi to tu lúpe môj perníček?”
Keď sa stretne voda s ohňom, tak je z toho harakiri.
Zatiaľ nerozlúštený druh baterkového písma.
Pozor, Batman Ema sa vracia.
Čas ísť spať. Dobrú noc a pekné farebné sny.
Zajtra nás čaká ďalší náročný deň. Už posledný. A po dni oddychu, ďalších šesť dní s druhou skupinou detí.
